Tokajská vínna cesta

O Tokajskej vínnej ceste

Tokajská vínna cesta je produktom vínneho a vinohradníckeho turizmu, ktorá má okrem iného aj kultúrno-spoločenské a duchovné smerovanie. Vznikla z potreby poznávať najpozoruhodnejšie miesta slovenskej časti Tokajskej vinohradníckej oblasti, pestovanie a spracovanie viniča, technológiu výroby vína, folklórne i kultúrno-historické tradície. Popri degustácii jedinečných tokajských vín, ochutnávke zemplínskych gurmánskych špecialít má táto cesta aj nový turistický produkt – cykloturistický chodník.

Poznávacia trasa Tokajskej vínnej cesty

Tokajská vínna cesta predstavuje kultúrno-poznávaciu trasu, ktorá vedie z mesta Trebišov do tokajského regiónu, reprezentovaného 7 obcami, ktorých územie je považované za historickú Tokajskú oblasť: Malá Tŕňa, Veľká Tŕňa, Slovenské Nové Mesto, Viničky, Čerhov, Černochov a Bara. Územie predstavuje komplex unikátnych prírodných a kultúrnych hodnôt, ktoré boli navrhnuté na zápis do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva a preto ho považujeme za potrebné sprístupniť širokej verejnosti, prezentovať jeho výnimočnosť doma i v zahraničí. Historická oblasť prechádza do ochrannej zóny s obcami: Luhyňa, Veľaty, Kysta, Kašov, Cejkov, Zemplín, Ladmovce, Streda nad Bodrogom, Klin nad Bodrogom Borša. Aj tu nachádzame vinohrady s pivnicami malopestovateľov, meandre a mŕtve ramená Bodrogu so vzácnou flórou a faunou, národnými kultúrnymi pamiatkami a pamätihodnosťami.

Tokajská vínna cesta je súčasťou slovenskej časti Tokajskej vinohradníckej oblasti, ktorá patrí medzi najmenšie zo šiestich vinohradníckych oblastí na Slovensku /Vyhl. MP SR č. 153/1998 Zb./. Jej výmera viníc podľa Zákona NR SR 332/1996 Z.z. je 998,15 ha a nachádza sa v kat. územiach obcí Bara, Čerhov, Černochov, Malá Tŕňa, Slovenské Nové Mesto, Veľká Tŕňa a Viničky. Má aj svoju spádovú (nárazníkovú) oblasť, do ktorej patria obce Borša, Zemplín, Ladmovce, Streda nad Bodrogom, Veľaty a ďalšie.

Tokajské vinohradníctvo

O rozvoj tokajského vinohradníctva sa významnou mierou v 16. – 18. storočí zaslúžili hornouhorské kráľovské mestá: Prešov, Bardejov, Levoča, Košice, Kežmarok a iné, ktoré mali v Podhorí (Hegyalja) i Zemplínskych vrchoch vlastné vinice, vincúrov i prenajaté vinohrady. S vlastným i nakupovaným vínom obchodovali hlavne s prihraničnými poľskými vínnymi strediskami (Biecz, Gorlice, Jasliska, Krosno, Nowy a Starý Sącz, Krakow, Źmigrod a iné). Obchodníci s vínom putovali do Poľska po krajinskej ceste z mestečka Tokaj cez tokajské vinohradnícke obce a Dukliansky priesmyk do týchto prihraničných vínnych stredísk. Tak vznikla vínna cesta spájajúca Uhorsko s Poľskom.

Jedinečnosť a kvalitu tokajských vín predurčuje ich odrodová skladba (Furmint – 65 %, Lipovina – 25 %, Muškát žltý – 10 %), klimatické podmienky (priemerná ročná teplota 9,5 0 C), poloha a orientácia vinohradov, vulkanické pôdy (ryolity a ich tufy, karbónové horniny), tradičná oxidatívna technológia výroby vín, tokajské plesne (Botrytis cinerea, Cladosporium cellare), cibéby a mikroklíma tokajských tufových pivníc. V centre diania je však človek – vinohradník, vinár, ktorý za vyššie uvedených podmienok dokáže vyrobiť toto zázračné víno.